Matej Ferjanc

Blížia sa veľkonočné sviatky. S tým istým spôsobom súvisí aj román „Posledný človek : vôľa k boju“. Príbeh posledného človeka sa začína odohrávať od Veľkonočnej nedele, hlavná dejová linka sa odvíja od tohto dátumu. Výber tohto dňa súvisí s dôvodom, pre ktorý je tak dôležitý pre kresťanov. Aj preto je čítanie knihy ideálne v dňoch potom.

Román je vedený snahou pripraviť to, čo pokladám skôr či neskôr za neodvratné, nech sa to rodí akokoľvek ťažko, nech je to marené akokoľvek nezmyselnými snahami. Mám na mysli dozreté kresťanstvo! Netvrdím, že po mojom románe zrazu dozrie, samozrejme, že nie. Je vysoko pravdepodobné, že v románe absentujú niektoré či viaceré stimuly pre jeho dozretie. Niektoré ale neabsentujú: fenomén Zeme, jeho mimoriadna hodnota, idea jednoty Nebies a Zeme, ktorú pokladám za najcennejšiu ideu diela. Je mojím osobným grálom. Bude mať nesmiernu moc, pokiaľ bude pretavená do praxe ľudí a spoločenstiev. Práve to môže zvrátiť kolo dejín, ktoré sa od desaťročia k desaťročiu čoraz viac vychyľuje neblahým smerom. Uvedená idea doteraz nie je dostatočne precítená, a preto ani premyslená. Z tohto dôvodu nie sú v celej šírke a hĺbke rozvinuté všetky dôsledky, ktoré z nej vyplývajú pre ľudský život, snaženie človeka. Rovnako prehĺbenie idey celostného bojovníka, začlenenie starogréckej kalokagatie – aj to pokladám za kľúčové pre dozretie kresťanstva. Napokon posun od antropocentrizmu, smerujúceho do nutnej ekologickej katastrofy, k oveľa širšiemu biocentrizmu, je ďalšou nutnou podmienkou dospelého, už nie infantilného, len do ľudského bytia zahľadeného kresťanstva.

Všetkým kresťanom prajem vnútorne oslobodzujúce a napokon radostné dni s našim živým Pánom.