Matej Ferjanc

Moje spomienky z detstva na jednu skladbu…
„Otrok lásky“ od Bryana Ferryho!

Ide o skladbu „Otrok lásky“ (Slave to love). Hneď poviem, že tu v žiadnom prípade nehodlám obhajovať otroctvo vo význame, ako sa mu rozumie v moderných demokraciách. Chcem len poukázať na to, že, keď sa pera chopí autor so sklonom pre lyrické texty, a takým rozhodne je Bryan Ferry, slová môžu dostať iný význam, ako majú obvykle v každodennom jazyku. Napokon nie je to nič prekvapujúce predovšetkým pre poetické texty, ktoré si zámerne zakladajú na sémantickej otvorenosti, konotácii a rôznych asociáciách slov preto, aby sa dosiahlo výrazné umelecké pôsobenie, aby mohli príjemcu prekvapiť, možno aj zaskočiť, ako nečakane sa dá precítiť nejaké slovo. V tomto prípade ide o slovo „otrok“. Najskôr si treba všimnúť, že toto slovo je použité v spojení „otrok lásky“. Nie je to rozpor? Ten, kto miluje, by mal byť otrokom?! Nevylučuje sa to?

Bol to však už Aristoteles, ktorý medzi pánom a otrokom videl aj „istý spoločný záujem a priateľstvo.“ Bryan Ferry, ako sa zdá, ide ešte ďalej (veď básnici sú odvážnejší, a preto niekedy aj poburujúcejší v dobrom aj zlom ako filozofi) a otrokov nachádza aj medzi milencami, či skôr milencov medzi otrokmi. Má to potom vari byť tak, že láska zotročuje? Zrejme všetko závisí od toho, aké významy priradíme týmto dvom slovám. Alebo presnejšie, ako ich v prvom rade precítime, keďže Bryan Ferry nevyprodukoval filozofický, ale poetický text. Preto radšej veľmi neanalyzujme, skôr sa nechajme viesť náladou, ktorú v nás vyvoláva táto skladba.

Keď som ju prvýkrát počul, bol som ešte malý chlapec. Sú to hlboké 80-roky, ktoré znamenali aj nástup neoromantizmu ako istého subkultúrneho hnutia, ktoré sa realizovalo aj v hudbe. Na túto subkultúru mal zásadný vplyv aj Bryan Ferry a jeho formácia Roxy Music. Pamätám si, že ma pri videoklipe tejto skladby hneď na začiatku zaujala snáď antická socha možno nejakej bohyne zo starogréckej mytológie (pre Homéra totiž také vznešené držanie tela spravidla prislúcha len bohom a bohyniam), ktorá sa tam len na okamih mihne, ale vôbec nie náhodne, aby sa napokon celý klip skončil pri jej opätovnom výjave. Pri tom hudobnom vstupe a na pozadí dosť potemnených, no vždy plynúcich oblakov, ktoré môžu symbolizovať (aspoň pre mňa) snové záchvevy neustále sa vracajúcich dionýzovsky aj apolónsky ladených (v tomto prípade platí skôr to druhé) výjavov z antického Grécka, kedy sa oslavovala nadľudská ženskosť aj modelovaním sôch. Stačil mi len tento okamih na začiatku piesne – tá socha s potemnenými a plynúcimi oblakmi v pozadí, táto jediná impresia a začalo sa moje cestovanie v čase k tomu, čo na dušu pôsobí tak blahodarne a čarovne…

Video však rýchlo pokračuje k iným a súčasným výjavom. Vidíme snívať Ferryho so zatvorenými očami. Keď ho počujeme, prepožičiava svoj zastretý hlas, ktorým sa tak dobre dá vyjadriť sladko-trpiteľský stav otroka lásky, modelke. Čítal som kdesi, že bol viac fascinovaný ženskými hlasmi speváčok ako tými mužskými, no zjavne svoj mužský hlas dokázal prepožičať nejakej „modernej Afrodite“.  

Čo pre neho znamená byť „otrokom lásky“? Nechcem to analyzovať. Nikdy by som tým čitateľovi nesprostredkoval delikátnejší zážitok v tejto veci, ako mu môže sprostredkovať táto skladba, zároveň jej hudba, text, video. Text skladby uvádzam nižšie.

„Otrok lásky“ môže pôsobiť len ako dosť málo umelecky cenná tzv. genitívna metafora, navyše značne patetická. Avšak už prvé štyri verše, dosť krátke a zároveň tak hutné v ich lyrickom vyžarovaní, náboji hneď strhnú. Celá skladba pôsobí s výrazným pátosom, avšak funkčným, teda prirodzeným, nie v nejakých prudkých impulzoch, ale v akomsi spomalenom, melancholickom, sladko-bolestnom šate. Na skladbe je cenné práve to, že Ferry neuhýba ani pred jednou ani druhou stránkou života otroka lásky, obidvom sa naplno a bez výhrad vystavuje, oddáva, aby ich mohol preciťovať v ich bytostnej jednote. Pre klasickú výrokovú logiku s princípom dvojhodnotovosti výrokov to vyzerá na šľak trafenie. Nechajme však teraz výrokovú logiku a jej princípy na pokoji.

Vo svojom románe Posledný človek som stál pred úlohou dostať sa voľbou vhodných slov k uvedenému naladeniu otroka lásky. Aj keď som nikde v románe nepoužil toto slovné spojenie, snáď ani žiadne iné prvoplánové, ktoré by lacným spôsobom priviedlo čitateľa k želanému účinku, predsa mi občas pri jeho písaní znela v ušiach aj Ferryho skladba. Tým reagujem aj na jedného čitateľa, ktorý mi napísal, že mal pocit, že ten, kto sa tak odovzdal do služieb toho, čo miluje, stal sa takpovediac otrokom toho. Z toho možno už poľahky vyvodiť, že práve ako otrok sa stal slabým a úbohým. Byť otrokom je predsa úbohé a nedôstojné. Áno aj nie! V istom zmysle to platí. O tom práve spieva aj Bryan Ferry vo svojej skladbe: napokon je to v texte explicitne formulované! Ja tam však cítim nielen bezmocnosť, ale aj moc a sladkosť otroka lásky. Znova treba vidieť, že aj tieto prídavné mená: „slabý“, „úbohý“, „bezmocný“, prípadne iné dehonestujúce, ponúkajú citlivému príjemcovi nie čisto čierno-biely výklad, ktorý je, ako o tom píše množstvo literárnych teoretikov a kritikov, vôbec ten najnešťastnejší pre recepciu umeleckého diela. Ten, kto vidí v duchovnom živote len čiernu a bielu farbu, je duchovne farboslepý, nevidí množstvo odtieňov trebárs aj „čiernej“ farby, ktorá potom nie je zas tak celkom čierna, veľmi sa nehodí na to, aby bol citlivým príjemcom umeleckého diela. Ani tí, ktorých duchovný život sa riadi len princípmi výrokovej logiky, takými nemôžu byť.

Čo potom znamená ono sladko-bolestné ladenie? Znamená, že sladkosť a bolesť sú tu vzájomne prepletené, že ich nemožno oddeliť, aby sa nestratila esencia otroka lásky. Taký je údel otroka lásky. Potom aj platí, že ten, kto je slabý, úbohý, bezmocný ako otrok lásky, je silný v inom zmysle. V akom? Ako odpoveď opäť pre citlivé uši a ešte citlivejšiu myseľ a srdce ponúkam skladbu Ferryho, prípadne môj román Posledný človek: vôľa k boju. To, čo Ferry vyjadril pár veršami, na to som ja potreboval cca 400 strán, stavajúc však najmä na mimotextovom priestore, to znamená, privádzajúc čitateľa nepriamo k tomuto zdvojenému fenoménu lásky, bez toho, aby som výslovne, explicitne hovoril o vzájomnom skĺbení, prepletení sladkosti a bolesti lásky, aby som to takto analyzoval ako v tomto článku. To vždy už je „len“ analýza, nie umelecký text, ktorý musí byť kvalitatívne celkom iný. To, do akej miery sa mi podarilo priviesť čitateľa k hlbšiemu precíteniu a oduševneniu pre zdvojený fenomén lásky, môže posúdiť práve len tento čitateľ.

 Na záver text skladby v origináli a link na ňu pod textom :                

Slave to love

Tell her I’ll be waiting
In the usual place
With the tired and weary
And there’s no escape

To need a woman
You’ve got to know
How the strong get weak
And the rich get poor

Slave to love
Oh-oh
Slave to love

You’re running with me
Don’t touch the ground
We’re the restless hearted
Not the chained and bound

The sky is burning
A sea of flame
Though your world is changing
I will be the same

Slave to love
Oh-oh
Slave to love
Slave to love (na-na-na-na), oh-oh
(Na-na-na-na) slave to love and I can’t escape
I’m a slave to love

Oh-oh-oh
(Can you help me?)

The storm is breaking
Or so it seems
We’re too young to reason
Too grown up to dream

Now spring is turning
Your face to mine
I can hear your laughter
I can see your smile

Slave to love (na-na-na-na), oh-oh
(Na-na-na-na) slave to love and I can’t escape
I’m a slave to love
Slave to love (na-na-na-na), oh-oh
(Na-na-na-na) slave to love and I can’t escape
I’m a slave to love

slave to love and I can’t escape
I’m a slave to love

slave to love and I can’t escape
I’m a slave to love

slave to love and I can’t escape
I’m a slave to love