Matej Ferjanc

O svojom románe som už písal v predošlých blogoch. Vyšiel v minulom roku, momentálne sa predáva. Okrem iného obsahuje varovanie pred ešte rapídnejším zhoršovaním životných podmienok na prežitie živočíšnych druhov vrátane ľudského, ako je tomu v súčasnosti. Nie som klimatológ, ktorý by sa tým precízne zaoberal, len beriem ako fakty to, čo tvrdia takmer všetci vedci o zhoršovaní klímy a príčinách tejto skutočnosti.

Pochádzam z filozofického prostredia, takže ma fenomén klimatickej krízy zaujíma v kontexte otázky, aké základné mentálne nastavenie ľudstva to spôsobilo. Najmä v kapitole 27 románu je reč o tzv. vlastníckom móde života (to je terminologické spojenie, ktoré používa Erich Fromm). Ide o také základné mentálne nastavenie, ktoré vedie k potrebe neprirodzeného a nekontrolovaného hromadenia zdrojov, ktoré človek nepotrebuje k zdravému produktívnemu životu. Možný zvrat v zhoršovaní klímy vidím potom v celkovej prestavbe tzv. spoločenského, prevažujúceho charakteru ľudí z vlastníckeho modu na tzv. módus bytia, kedy človek kvalitatívne inak pristupuje k svojmu prostrediu, prírodným zdrojom, ale aj k druhým ľuďom. Vo svojom ekologickom myslení som ovplyvnený aj prístupom Martina Heideggera. Tiež umožňuje založiť kvalitatívne celkom iný vzťah k životnému prostrediu, ako je tomu pri vlastníckom móde života.

V príbehu častokrát diskutuje hlavná postava, posledný Adam, ktorý je povolaný k záchrane ostávajúceho života na Zemi, s Dušou Zeme, ktorá mu na deviatom stretnutí povie: „Žiadny človek, žiadna skupina, žiadny národ, žiadna rasa ani ľudstvo ako celok nikdy nemali právo byť majiteľmi Zeme; Ľudstvo malo byť rozumným a citlivým správcom, zachovávajúcim správnu mieru, nikdy ju neprekračujúc.“ (s. 242-243).

Vlastnícky módus života tiež kvalitatívne degradoval medziľudské vzťahy. O tom Duša Zeme hovorí: „Nebolo možné pristúpiť k človeku ako k jedinečnej tvári, ako k Ty v homogénnej rozľahlosti, v púšti, kde každý bol pre každého cudzincom. Vykorenení ľudia len medzi sebou blúdili, nevyjavujúc si tváre. Ich spolubytie sa stalo zištným, premeniac každého na sumu využiteľných vlastností. Preto sa všetko stalo vypočítateľným, začleneným do obludného, celosvetového mechanizmu biznisu a jeho peňažných vzťahov. Netvor pohltil všetko, na čo sa zameral, nič neušetril; … Čím viac bujnel posledný čas kapitalizmu – najmaskovanejšej, najobjemnejšej, odporne vypasenej, sebadeštruktívnej iracionality v dejinách ľudstva – tým viac ľudí sa infikovalo, tým viac sa v ich pohľadoch zračil kalkul. Nehodnými nielen Nebies, ale aj Zeme sa stali, bez úcty k nej. Len čo niečo v jej okrsku zazreli, ihneď im v hlave naskočilo číslo. Prepočítavali častejšie ako dýchali; v očiach im blikali transakcie aj počas spánku. Hrabivé ruky siahali a dotýkali sa toho, čo sa im v otvorenom poli nikdy neukázalo.“

Viac v rozsiahlej knihe.