O románe som už písal v predošlých blogoch. Medzi hlavnými témami románu figuruje ideálna ženskosť. V tomto blogu sa na ňu bližšie zameriam. Ide o jednu z hlavných postáv diela, ktorá istým spôsobom vyvažuje postavu antagonisty. Jej meno je Anima. Má jednak pozemskú prirodzenosť, skrze ktorú je Dušou Zeme. To znamená, že predstavuje pramatku, Gaiu, ktorá udržuje Zem živou, je jej oduševňujúcim a riadiacim princípom. Okrem toho je jej vlastná nadpozemská, nebeská prirodzenosť, skrze ktorú je Múdrosťou samou, Božou Múdrosťou, Sofiou. Anima tak od večnosti disponuje nebeskou prirodzenosťou, pričom pozemskú prirodzenosť má až od stvorenia Zeme. Je jednou bytosťou, ale má dve prirodzenosti.
K postave Animy som sa dostal prostredníctvom vnútornej vízie. Tu chcem hneď upozorniť na to, že Anima ako archetyp kolektívneho nevedomia figuruje aj v hlbinnej psychológii C. G. Junga. Medzi jeho a mojou Animou sú však nielen podobnosti, ale aj významné rozdiely. Bez toho, aby som na tomto mieste podnikal odborný výklad, poviem aspoň zjednodušene, že u Junga Anima pôvodne stojí mimo dobra a zla. To znamená, že Anima, ktorá je pudením samotného života, chce dobro aj zlo, lebo aj jedno aj druhé predstavujú stále konštanty života. U mňa to tak nie je, pretože jej súčasťou je aj nebeská prirodzenosť, od ktorej sa odvíja morálny poriadok sveta.
Anima prichádza k poslednému človeku, teda hlavnému protagonistovi a udeľuje mu poslanie záchrany ostávajúceho života po odchode ľudstva z planéty Zem. Ten je v ohrození Satana – antagonistu. Je odhodlaná sprevádzať a viesť posledného človeka, každý deň počas jeho boja k nemu prichádzať a postupne ho pripravovať na posledný súboj so Satanom. Na prvom stretnutí sa poslednému človeku, poslednému Adamovi ukazuje najskôr len v pozemskej prirodzenosti, teda ako Duša Zeme. Prichádza k nemu, kráčajúc v trblietajúcom ovzduší ponad rieku. Posledný Adam o tom podáva svedectvo:
Keď je postava vzdialená zo dvadsať metrov, rád by som jej išiel naproti, no nemám odvahu – len stojím na mieste. Ani priamo do očí sa jej dlhšie nemôžem pozrieť. I tak je zrejmé, že z nej vyžaruje čosi absolútne jednoduché a prirodzené. Nikdy som nič podobné nevidel. Zachytávam jej pohľad a dych sa mi zatajuje. Oči registrujem v odraze na miesta, kam upriamuje zrak. Sú všade tam: na hladine rieky, na tisícoch rozkvitnutých púpav, dokonca na Nebi – všade sa zrkadlia obrysy jej očí. Všetky miesta svedčia o jej prítomnosti. Spôsobuje to vo mne dezorientáciu, no čistá vrúcnosť jej pohľadu ma upokojuje. Belavé paže, od kvetov obnažené, vnímam v jemných záchvevoch. Pohyby sa ku mne ladne nesú a každý jej krok nahliadam v pulzoch jarného dňa.
Prichádza na vzdialenosť piatich metrov a zastavuje sa. Prenikavo na mňa upiera zrak. Lahodný vánok mi previeva vlasy. Lístie porastu za chrbtom ševelí. Chvíľami zameriava pohľad na zurkotajúci tok a jagavý odlesk sa tam ukazuje. Chvíľami dvíha hlavu k Nebu a hneď sa obloha rozjasňuje, ovzdušie pod ňou sa idylou naplňuje. Každý kúsok Zeme s ňou komunikuje cez jej oči. Chvejem sa od toľkej čarovnosti. Snívam, či bdiem? Naraz vyslovila jemným hlasom:
„Neboj sa, Adam.“
Nemohol som uveriť, že tá bytosť rozpráva. Musel som si to overiť. Našiel som odvahu a spýtal sa:
„Kto si, keď vieš, ako sa volám?“
„Anima som ja,“ zanôtila.
„Anima, kým si?“
„Dušou Zeme som aj.“
To mi vyrazilo dych. Po chvíli som povedal:
„Ako je možné, že Zem má Dušu?“
„Planéta, na ktorej žiješ, je živou bytosťou. Preto má Dušu. Hneď po jej stvorení sa stala miestom, kde Božia prozreteľnosť vyjavila veľkolepé plány. Preto aj telo Zeme nemohlo ostať neosobnou hmotou, lež muselo sa stať živým tvorom, majúc duchovnú dušu, ktorej prislúcha vôľa, cit i rozum. Hľa, to som ja!“ (Posledný človek: s. 17-18).
Viac v románe, ktorý je k dispozícii najmä v predajniach Martinus, Artfórum alebo online. Verím, že román, aj keď zabieha do filozofických a náboženských tém a otázok, je napísaný zrozumiteľným jazykom a jasným štýlom pre všetkých humanitne primerane vzdelaných ľudí, nevyžaduje si odborné filozofické a iné znalosti. Napokon je to román určený pre široké publikum, nie odborný text, určený len pre akademických znalcov.
Autor
Celá debata | RSS tejto debaty