Matej Ferjanc

Čo keby ste sa jedného dňa zobudili a začali zisťovať, že ste ostali posledným človekom na Zemi? Posledný Adam nasadením lyrického, intelektuálneho, vôľového aj telesného potenciálu čelí zneisteniam, úskokom, zvodom, falošným argumentom toho, kto sa v snahe človeka podviesť a zlomiť nikdy nevyčerpá. V stave bdenia aj v spánku naráža na Zlo v rôznych podobách, súc vrhnutý do hraničnej situácie totálneho boja. Dokedy Adam vydrží odolávať stupňujúcim útokom? Kde sú hranice jeho možností?

Román Posledný človek (Vôľa k boju) zachytáva napätie vo štvoruholníku, ktorého strany tvoria: Boh, Satan, Zem a posledný človek; ponúka mysteriózny dobrodružný a hrdinský príbeh s prvkami a hororu. Je popretkávaný úvahovými aj filozofickými monológmi, dialógmi, náladovými opismi prírodných a ľuďmi vytvorených prostredí. Ambíciou bolo zladiť odlišné štýly písania do jednotného celku. Hodnotový rámec, ideové zdroje románu sú silne závislé od kresťanskej a starogréckej spirituality. To mi umožňuje predstaviť cez príbeh kľúčové tézy osobnej, poeticky ladenej filozofie života, vyrovnať sa cez príbeh s filozofiou života Friedricha Nietzscheho a inými mysliteľmi. To plynie aj z toho, že profesijne pochádzam z filozofického prostredia (15 rokov som pôsobil vo funkcii odborného asistenta na Katedre filozofie KU v Ružomberku, no postupne som sa vydal aj na cestu písania umeleckej prózy).                           

Dielo má ambíciu formovať osobnosť mladých ľudí, hlavne tých, ktorí v sebe cítia výrazného bojového ducha. Formácia mojím Posledným človekom bude nutne v rozpore s formáciou typicky postmoderného človeka, ako nám ho vykresľujú sociológovia Z. Bauman a G. Lipovetsky.[1] Oni len deskriptívne ukazujú to, na čo narážajú ako na prevažujúce osobnostné typy, ktoré vytvárajú postmodernú kultúru. Na nich nenachádzam takmer nič, čo by som obdivoval. Postavy ako postmoderný narcis, tulák, turista, hráč a ponevierač predstavujú osobnostné typy, ktoré sa blížia k tomu, čo Nietzsche v diele Tak hovoril Zarathustra nazýva „poslednými ľuďmi“.[2] Nietzsche by pohŕdal typicky postmodernými ľuďmi. Absentuje u nich jednotná vôľa a centrálne velenie, ak mám použiť vojenskú terminológiu. O prísnej disciplíne ducha a tela nemôže byť u nich ani reči. Ak človek nemá jasno v tom, aký popud alebo aké popudy usmerňujú jeho vnímanie, cítenie, myslenie, konanie, je na hony vzdialený od mojej idey bojovníka. Centrálnym velením nemusí byť poslušnosť Božej vôli; môže ním byť aj Nietzscheho vôľa k moci alebo niečo iné. U typicky postmoderného človeka nič také nenachádzam, keďže jeho vôľa je ľahko vykoľajiteľná, roztekaná, rozpustená; jeho prispôsobivosť požiadavkám trhu z neho robí tovar.

Koncept totálneho bojovníka nemá viesť k formácii, kedy človek bude neustále podriadený vojenskému drilu s napätými nervami, svalmi, hlavou, srdcom. Totálny bojovník sa musí vedieť uvoľniť a cítiť entuziazmus, keď ide do boja i keď bojuje. Rýdzi bojovník sa najlepšie spozná práve podľa tohto entuziazmu. To je neklamný znak! Mnohému sa potom bojovník musí naučiť, no entuziazmu boja sa naučiť nedá – je to dar! Bez neho je všetko snaženie pseudobojovníka márne. Totálny bojovník si nabíja baterky samotným bojom.

V príbehu k uvoľneniu slúži lyrika prostredia, teda lyrické opisy prírodného alebo ľuďmi vytvoreného prostredia. Tým som dal najavo, že bojovník musí uspokojiť nielen požiadavky ducha, ale aj požiadavky duše sčasti vo význame týchto slov u G. Bachelarda.[3] U mňa je to takto: duch potrebuje a prezentuje sa cez riadiaci a ovládajúci pojem, jasnú myseľ, nezlomnú vôľu, odhodlanie, vytrvalosť, disciplínu, dril, boj, tvrdosť; zatiaľ čo duša potrebuje a prezentuje sa cez lyrický obraz, poetické fenomény prostredia, uvoľnenie, snenie, imagináciu, očarenie, jednotu, mystiku, jemnosť, nežnosť. Musí však byť dosiahnutá žiaduca rovnováha (!) medzi prirodzenými tendenciami ducha a duše, inak zlyhá formovanie akejkoľvek osobnosti, nielen osobnosti totálneho bojovníka.

Žiaduca rovnováha má vždy inú podobu v závislosti od osobnostného typu a životnej situácie. Bez výrazného vplyvu ducha nie je možné dosiahnuť stupeň virtuozity ani v umení, ani vo filozofii, ani vo vede, ani v politike, ani v športe – v ničom. Bez výrazného vplyvu duše zas nie je možné dosiahnuť psychickú pohodu, zažiť čaro života, hlbší pocit života. Pri výchove človeka od detstva veľa záleží na tom, aby rodina a príslušné inštitúcie rozpoznali, ako práve u neho dosiahnuť rozumnú rovnováhu medzi práve jeho duchom a práve jeho dušou.

Netreba vidieť vo vykreslení posledného človeka novodobého bezchybného supermana. Ukázal som viaceré jeho slabosti a limity. Aj keď musí byť v niečom výnimočný, aby sa mohol popasovať s diabolským Protivníkom, neznamená to, že musí mať nejaké také schopnosti ako lietajúci Batman či Hulk, ničiaci tanky holými rukami.

Kniha má pevnú väzbu, farebné predsádky, 444 strán. Kto má záujem ma kontaktovať vo veci diela, môže tak urobiť na mojej facebookovej autorskej stránke „Matej Ferjanc“,

[1] Porov. BAUMAN, Z.: Úvahy o postmoderní době. Praha: Slon, 2002. LIPOVETSKY, G.: Éra prázdnoty (Úvahy o současném individualismu). Praha: Prostor, 2003. LIPOVETSKY, G.: Soumrak povinnosti. Praha: Prostor, 1999.

[2] Porov. NIETZSCHE, F.: Tak pravil Zarathustra. Olomouc: Votobia, 1995, I, „Zarathustrova předmluva“ (s. 13-15).

[3] Porov. BACHELARD, G.: Poetika prostoru. Praha: Malvern, 2009, s. 11-12. BACHELARD, G.: Poetika snění. Praha: Malvern, 2010, s. 56-92.